Ochranka bola prikrátka! Bývalý vojak napadol Naďa: MiGy sú náš majetok! Ty Plochonohý modroknižkár! Príživnický darmožráč!
Situácia na Slovensku je čoraz viac kritická a politické spektrum je čoraz viac rozhádané. Neexistujúca vláda pokračuje aj naďalej v rozhodnutiach, ktoré Slovákov čoraz viac šokujú. Zatiaľ čo Kollár tvrdí, že neexistujúca vláda nemá žiadne kompetencie tak Naď a Heger rozhodli o odovzdaní Migov-29 na Ukrajinu. Ako bonus pridali aj další vojenský materiál. Bývalý vojak Robert Bačinský sa už na situáciu nedokáže prizerať a Naďovi nepomohla ani ochranka. Bačinský roztrhal v zuboch Naďa, ktorého považuje za príživníka a darmožráča.
Viac vo videu
Kto je Róbert Bačinský?
Róbert Bačinský sa narodil v roku 1966 v Trebišove. Od svojich štyroch rokov však žije v Košiciach, ktoré považuje za „svoje mesto“. Róbert Bačinský je 20 rokov ženatý a má jednu dcéru.
V Košiciach absolvoval základné, aj stredoškolské štúdium a v podstate prežil celý svoj život. Na základnú vojenskú službu nastúpil v roku 1985 a po jej absolvovaní začal pracovať v dnes už neexistujúcej VSS ako elektrikár. Príchod demokracie zažil v plnej sile ako mladý, vtedy 23 ročný človek, aj s jednou z jej vymožeností – dovtedy nepoznanou nezamestnanosťou. Do módy prišlo prepúšťanie, ktoré neobišlo ani Róberta Bačinského. Dôvod bol prozaický – buď bol najmladší, alebo vo firme pracoval najkratšie.
Istota zamestnania pominula a nastal čas vziať život do vlastných rúk. Róbert vystriedal viacero zamestnaní, ale svoju rodinu vždy poctivo uživil. Prešiel šoférskym povolaním, stavbárčinou, patril medzi tých, ktorí v Košiciach inštalovali prvú káblovú televíziu, ale pracoval aj ako pilčík, či chatár. Jeho poslednou inštanciou bola ASR. Po návrate z misie a doslúžení zvyšku kontraktu z armády odišiel na vlastnú žiadosť.
Róbert Bačinský to vidí takto:
„Dnes žijem aj s rodinou v zahraničí. Žiaľ, som jedným z tých tisícov, ktorí boli vďaka láskavej starostlivosti štandartných politických povaľačov vykopaní zo svojej vlasti, aby boli schopní uživiť svoje rodiny a zabezpečiť im dôstojný život. Považoval a považujem to za moju psiu povinnosť ako manžela a otca. Ako štyridsiatnik som musel začať nový život v cudzej krajine, ale zvládol som to. Na slovenské pomery žijeme ako rodina nadštandartne, takže moja kandidatúra na post župana nie je ani o peniazoch, ani o zaistení si ,,teplého miestečka“ pre nejakého neschopného lenivca.
V Košiciach som často. Sledujem, čo sa tam deje, rozprávam sa s priateľmi, mám teda prehľad o situácii ako v meste, tak i v kraji. Chcem prispieť k tomu, aby chobotnici bola preťatá aorta. Prispieť k tomu, aby z nášho spoločného majetku prestalo profitovať iba zopár jednotlivcov napojených na vládne špičky a oligarchov. Prispieť k tomu, aby volení zástupcovia skákali tak, ako pískajú voliči a nie naopak. Aby za svoju mzdu odvádzali 110%-tnú robotu a aby o osude mesta a kraja rozhodovali ľudia a nie nastrčené figúrky v oblekoch.“
