in

Hrozí mu doživotie? Zahraničný expert usvedčil Mikloša: Spáchal si najťažší ekonomický zločin na Slovákov!

Hrozí mu doživotie? Zahraničný expert usvedčil Mikloša: Spáchal si najťažší ekonomický zločin na Slovákov!

Hrozí mu doživotie? Zahraničný expert usvedčil Mikloša: Spáchal si najťažší ekonomický zločin na Slovákov!

Hrozí mu doživotie? Zahraničný expert usvedčil Mikloša: Spáchal si najťažší ekonomický zločin na Slovákov!

Bývalý minister financií a momentálne poradca prezidentky Zuzany Čaputovej si kopol do historika, politológa a profesora Eduarda Chmelára, ktorého dlhodobo nazýva Ruským trollom a zároveň bez problémov tvrdí, že za jeho názor ho treba čím skôr zavrieť. Chmelár si tak servítku pred ústa nedal a pripomenul mu najťažší hriech, ktorý spáchal na vlastnej krajine.

AKO TIMOTHY SNYDER NA POLITICKÚ OBJEDNÁVKU PREKRÚCA DEJINY
(odpoveď Ivanovi Miklošovi)

Poradca prezidentky Čaputovej a bývalý dlhoročný minister financií Ivan Mikloš mi vo včerajšom Denníku N venoval článok s príznačným podtitulom „Snyder píše Chmelárovi“, na ktorý rád zareagujem.  Nebude to však ani tak odpoveď samotnému Miklošovi, lebo reagovať na invektívy typu „jedným z najznámejších proputinovských mierotvorných trollov na Slovensku je nepochybne Eduard Chmelár“ nedáva nijaký zmysel. Ako nám raz pripomenul Christopher Hitchens, to, čo možno tvrdiť bez dôkazov, možno aj bez dôkazov odmietnuť. Skôr je to dobrá príležitosť vysvetliť, odkiaľ sa berie to módne falšovanie dejín východnej Európy.

Celý život vášnivo bojujem proti akýmkoľvek kultom – náboženským, politickým či vedeckým. Ivan Mikloš sa síce rád považuje za ťažkého intelektuála, no v skutočnosti je to povrchný demagogický ideológ, ktorý do slovenského prostredia pretláčal dogmy, ktoré väčšina odbornej verejnosti už dávno odmietla. V čase, keď sme my čítali Josepha Stiglitza, Immanuela Wallersteina, Paula Krugmana a Amartyu Sena, on tvrdošijne pretláčal zastarané teórie Friedricha Augusta von Hayeka, ktoré rozmetala na prach globálna finančná kríza. Mikloš ako ekonóm sa ustavične mýlil – žiaľ, jeho odovzdanie prosperujúcich štátnych energetických podnikov do rúk iných štátov hlboko pod cenu pod falošným názvom „privatizácia“ nebolo len omylom, ale ťažkým ekonomickým zločinom, ktorého dôsledky pociťujeme práve dnes. Preto ma zaujalo, že si našiel inú modlu, Timothyho Snydera, ktorého zaradil medzi svojich „najobľúbenejších historikov, ktorých knihy a články vo mne vyvolávajú ten zvláštny pocit objavovania vedomostí a súvislostí, o ktorých tušíte, ale plne si ich neuvedomujete“.

Najprv si povedzme, kto je najpreceňovanejší historik súčasnosti Timothy Snyder. Keby zostal len v rovine svojich betsellerov, mohli by sme ho za prednášanie svojich banálnych klišé označiť za niečo ako „Paula Coelha súčasnej historiografie“. Snyder však už dávno nie je len banálnym historikom, je nebezpečným ideológom dnešnej centristickej svetovej elity, ktorá ho zahŕňa štátnymi vyznamenaniami (najmä v pobaltských štátoch), kým menej známou skutočnosťou je, že ozajstní profesionálni historici podrobujú jeho prácu a metódy zdrvujúcej kritike. Kým napríklad francúzska historička Marlène Laruelle obvinila Snydera zo „skreslení, nepresností a selektívnych interpretácií“, Jean Solchany poukazuje na to, že jeho názory sú výsledkom série predsudkov a citeľných medzier vo výskume a iní ho usvedčujú z vyslovených lží. Snyderova spolužiačka z Oxfordu Tina Jenningsová dokonca napísala otvorený list redakcii časopisu Time, v ktorom kedysi talentovaného autora označila za mainstreamového lokaja šíriaceho dezinformácie o ruskej politike. Jeho články o Rusku sú podľa nej „také spletité, také povrchné a také plné klišé a zavádzajúcich vyhlásení, že si človek nemôže pomôcť, ale cítim sa za neho trochu trápne“. Jenningsová poukazuje na to, že či sa to Snyderovi páči alebo nie, demokratické bolo zvolenie Viktora Janukovyča za ukrajinského prezidenta v roku 2010 uznané medzinárodnými pozorovateľmi, nie jeho zvrhnutie na Majdane. Reaguje aj na otvorené nepodložené klamstvá, že medzi Putinových priateľov v Európe patria fašisti, pričom pripomína, že jediní ľudia, ktorí si podávali ruky s ukrajinskými neonacistickými politikmi, boli americkí senátori a tajomníci ministrov vlády USA.

Tento historik Rusko v skutočnosti nepozná, jeho vedomosti o ňom uviazli niekde v stalinistickom období, o ktorom čítal na vysokej škole a jeho nepodložené, zavádzajúce komentáre svedčia skôr o Snyderových vlastných stereotypných, hrubo skresľujúcich názoroch, ako o sofistikovanom mediálnom prostredí súčasného Ruska. Keď sa profesionál, ktorý o tom období a o tom regióne niečo vie, hlbšie ponorí do jeho diela, okamžite pochopí, že falšuje dejiny. Snyderov štýl nie je odborný a racionálny, ale aktivistický, emotívny, využívajúci efektné bonmoty, ktoré však neobstoja v konfrontácii faktov. Jeho jazyk je pôsobivý, ale jeho chrlenie neoverených dát je problematické asi ako u profesora Staněka a logika jeho záverov je veľmi nejasná. Mnohé jeho tvrdenia si vyžadujú vysvetlenia, ale žiadne neprichádzajú. Keď čitateľ očakáva odpoveď, ocitne sa stratený vo verbálnej hmle.

Nečudo, že Ivanovi Miklošovi a jemu podobným sa tak páči Snyderov výrok, že Putinov režim je fašistický, lebo on si to takto želá vidieť, lebo je to pôsobivý bonmot, ale nie je pravdivý. Už spomínaná francúzska historička a expertka na Rusko Marlène Laruelle presvedčivo dokázala, že na rozdiel od Snyderových tvrdení Kremeľ nežije v ideologickom svete inšpirovanom nacistickým Nemeckom, ale v svete, v ktorom hlavné historické referencie stále tvoria Jaltská konferencia, Gorbačovove reformy a rozpad Sovietskeho zväzu. To sú najdôležitejšie rámce i traumy ruskej politiky. Snyderovo stotožňovanie súčasného Ruska s fašizmom a bagatelizovanie holokaustu (ktoré pobúrilo židovské komunity) je síce škandalózne, ale má svoj jasný politický účel.

28. – 29. mája 2015 sa konala v Berlíne medzinárodná konferencia, ktorú zvolala Nemecká ukrajinská historická komisia, založená vo februári toho istého roka. Väčšina účastníkov sa už poznala zo spoločnej účasti na podpore prevratu na Majdane. Je príznačné, že hlavný prejav na konferencii mal práve Timothy Snyder. Cieľom konferencie totiž nebolo nič iné ako prepisovanie európskych dejín 20. storočia z pohľadu ukrajinského nacionalizmu. Snyder vykreslil nacistický vpád do ZSSR v júni 1941 ako zrážku (sic!!!) nacistického a sovietskeho impéria v boji o Ukrajinu ako najdôležitejšiu surovinovú oblasť Európy. Pritom nepochopiteľne ignoroval Hitlerov deklarovaný cieľ vymazať Sovietsky zväz z mapy sveta, ktorý viedol k vyhladeniu 30 miliónov ľudí. Snyder bezočivo tvrdil, že niektoré z týchto faktov sú vraj len „mýty“ alebo sú „veľmi zveličené“. Tvrdil to necelých 200 metrov od Židovského múzea v Berlíne, ktoré pripomína hrozné zločiny spáchané nacistami predtým, ako ich zastavila sovietska armáda. Netreba priveľa dôvtipu, aby ste pochopili, aké sú politické motívy takejto revízie dejín: slúžia na ospravedlnenie režimu v Kyjeve, ktorý kriminalizoval vystavovanie sovietskych symbolov a zároveň uctieval nacistických kolaborantov v druhej svetovej vojne ako bojovníkov za slobodu. Nie je náhodné, že Snyder zostavil svoju hrubo skresľujúcu koncepciu ukrajinských dejín z propagandistického arzenálu ukrajinskej pravice.

Táto prostitúcia historickej vedy na reakčných politických cieľoch je presne to, čo Timothyho Snydera katapultovalo medzi svetové celebrity. Tento historik sa prepožičal na rýdzo politické ciele nadnárodnej elity ospravedlňujúc všetky jej (zlo)činy. Pritom sa dopúšťa neuveriteľných zavádzaní až bludov. Tvrdí, že EÚ zaručuje suverenitu národných štátov a Nemecko považuje štáty ako Slovensko alebo Česko za „partnerov na rovnakej úrovni“ – čo je až groteskným skreslením reality súčasnej Európy, v ktorej si Berlín nárokuje právo konať ako „vedúca sila“ a v prípade potreby si urobiť zo slabších krajín protektoráty (viď osud Grécka). Tvrdí, že problémom je ruský tlak na Západ, nie americký ťah na Východ, ktorý od Majdanu neustále silnie. Na verejných podujatiach oslavovaný nadšeným publikom hlása, že východnou Európou sa vraj valí „demokratická vlna“, čo je pri pohľade na okresávanie práv rusky hovoriacich menšín, rastúce sympatie s Treťou ríšou v Pobaltí alebo vyzdvihovanie Banderu v Ľvove a Kyjeve horšie ako zlý vtip.

Keď vidíte, aké nadšené prijatie sa mu dostáva v mainstreamových médiách, kde odpovedá aj na to, na čo nemá kvalifikáciu, zažívate v priamom prenose, ako intelektuálny odpor voči tejto propagande stroskotal. Hoci ste v spisoch tohto podvodníka konfrontovaní s intelektuálne nebezpečnou až nezdravou tendenciou stierať rozdiely medzi skúmaním histórie a výrobou propagandy v službách štátu, práve toto sa ľuďom ako Ivan Mikloš páči. Keď sa Mikloš nadchýna Snyderovým výrokom, že „demokracia nie je o akceptovaní verdiktu histórie, je o tvorbe histórie“, nechápe, že práve toto musí slobodná veda odmietnuť. On sa otvorene hlási k „prehodnoteniu pojmu a zmyslu slobody slova“. Preto považuje verbálne útoky polície voči istým skupinám obyvateľov na sociálnych sieťach za „pozoruhodné, veľmi užitočné a dobre vyargumentované“ a preto na jar kričal z obrazovky TA3, že Chmelára treba zavrieť. Toto je jeho mentálny svet. A preto sú takíto extrémni centristi najväčším ohrozením súčasnej demokracie.

Bývalý námestník českého ministra zahraničných vecí profesor Petr Drulák si vo svojom najnovšom komentári pre denník Štandard položil otázku: „Ako je možné, že hlavný prúd západného myslenia ovládli vojnoví fanatici, ktorí posielajú strednú Európu na samovražednú misiu?“ Myslím si, že odpoveď je úplne jednoznačná: je to dôsledok toho, že sme sa ani intelektuálne, ani politicky nevysporiadali s luhármi, ktorí podporovali vojenskú agresiu USA v Iraku. To nebola obyčajná vojna, a to nielen tým, že mala za následok státisíce mŕtvych. Ona fakticky viedla k súčasnému rozbitiu Blízkeho východu, severnej Afriky a následne celého medzinárodného poriadku. Nič z toho, čo robili Rusi, sa nevyrovná agresívnej politike Spojených štátov. Preto nie je náhodné, že dnes najagresívnejšie vystupujú práve ľudia, ktorí to podporovali a ktorí to majú na svedomí: vtedajší vicepremiér Ivan Mikloš, vtedajší štátny tajomník rezortu diplomacie Ivan Korčok, analytici ako Grigorij Mesežnikov, publicisti ako Michal Havran. Všetko ľudia so zlým svedomím a nenávisťou v duši. Kým v USA museli najväčší luhári odísť z médií a štátnych úradov, kým vo Veľkej Británii prebiehala seriózna diskusia o obvinení Tonyho Blaira z vojnových zločinov, u nás neprebehla žiadna, opakujem žiadna reflexia, ani sebareflexia. Naopak, jeden z najväčších podvodníkov zavádzajúcich verejnosť o neexistujúcich zbraniach hromadného ničenia v Iraku, vtedy zahraničnopolitický spravodajca denníka Sme Matúš Kostolný, povýšil na šéfredaktora Denníka N. Tí istí ctihodní luhári naďalej ovládajú štát, médiá, sú pozývaní ako mienkotvorní hostia do televíznych relácií – a to všetko bez toho, aby sa za svoje klamstvá, ktoré spôsobili toľko krviprelievania, ospravedlnili. Preto je ich logika dominantná, preto sa svet točí v začarovanom kruhu násilia a preto dnes opakujú tú istú orwellovskú lož: vraj mier môže nastať až po vojenskom víťazstve.

Nie, priatelia, trvalý mier sa nezačína porážkou nepriateľa, ale vzájomnou dohodou, nezačína sa pomstou, ale odstránením krívd na oboch stranách. Tak ako sa Ivan Mikloš bezohľadným vnucovaním neoliberálnych reforiem nesprával ako hospodár, ale ako ideológ, tak Timothy Snyder nie je historik, ale politický propagandista, ktorý zdôvodnil Spojeným štátom to, čo chceli počuť pre svoju zástupnú vojnu s Ruskom, je to „Dugin Západu“. Napokon, prekvapí vás, že je členom Rady pre zahraničné vzťahy (think-tanku, ktorý má blízko k vláde USA) a že bol pred dvoma rokmi vymenovaný za jedného z 25 členov „Real Facebook Oversight Board“, nezávislej monitorovacej skupiny na Facebooku? A sme doma.

Zdroj: Eduard Chmelár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pomsti svojho otca? Adam Lučanský chystá osudnú RANU! O Slovensku sa dozvie celý svet! Megaproces na Európskom súde?

Pomsti svojho otca? Adam Lučanský chystá osudnú RANU! O Slovensku sa dozvie celý svet! Megaproces na Európskom súde?

Odvážny farár sa postavil na odpor: Robíte si z nás bláznov? Budete sa zodpovedať pred Národom a Bohom

Odvážny farár sa postavil na odpor: Robíte si z nás bláznov? Budete sa zodpovedať pred Národom a Bohom