Chmelár zničil Slovenské médiá: Strážne psy demokracie? Ste iba krotké čivavy verné svojmu pánovi! Informácie už dávno nečerpám z nich
Politológ Eduard Chmelár v súvislosti s voľbou riaditeľa RTVS nešetril Slovenské médiá a žurnalistiku označil za mŕtvu.
Žurnalistika je mŕtva
Generálnym riaditeľom RTVS sa dnes s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote stane Ľuboš Machaj, keďže SaS ohlásila, že v druhom kole podporí jeho. Je to najlepšia zo zlých možností. Voľba Tibora Búzu by bola čistou katastrofou. Vôbec sa netajil tým, že odmieta pluralitu a uprednostňuje rovnako orientovaných moderátorov a redaktorov ako je Zuzana Kovačič Hanzelová, Michal Havran a podobne. Tzv. „odborná komisia“, o ktorej šéf parlamentného mediálneho výboru vyhlásil, že ju nemôže nikto spochybňovať (veruže môže) bola čistá fraška, jej závery boli diletantské a politické, nie odborné. Jaroslav Rezník zasa doplatil na prílišné kľučkovanie, ktoré neuspokojilo nikoho.
Nech sa v súvislosti s RTVS hovorí o akýchkoľvek problémoch, každý vie, že kameňom úrazu a prakticky rozhodujúcim kritériom je politický záujem o spravodajstvo. To Rezníkovo nahrávalo vláde viac, ako by sa patrilo – súčasná koalícia mu však neodpustila výraznú podporu SNS v minulom období. Lenže vláde boli naklonení a zaviazaní prakticky všetci šéfovia RTVS, hoci zabezpečenie plurality je kľúčovým kritériom média verejnej služby podľa všetkých teoretických i európskych politických smerníc. Ľuboš Machaj sa väčšinu svojho profesionálneho života pohybuje vo verejnoprávnom prostredí, rozumie mu, ale tiež je politicky vyhranený, preto mu zatiaľ nedôverujem, či dokáže tento ukazovateľ zlepšiť. Skôr naopak.
Časť slovenskej mediálnej komunity začala v posledných rokoch raziť pre mňa neprijateľné heslo, že novinár nemusí byť objektívny. Práve na podporu tohto bludu si pozvali do komisie Annu Sámelovú z Katedry žurnalistiky FF UK v Bratislave a práve jej postojom sa RTVS často bránila, prečo nepozýva do diskusií aj expertov s iným názorom. S takýmto prístupom, ktorý je v ostrom rozpore s definíciou klasického žurnalizmu, sa nedokážem zmieriť. Ale je to len jeden zo znakov upadajúceho trendu tejto profesie.
Pred jedenástimi rokmi som vystúpil na jednej medzinárodnej konferencii v Prahe s prednáškou pod názvom Koniec žurnalistiky. Nechcem vás nudiť odbornými detailami, poviem len, že som dokazoval, prečo je žurnalistika fenoménom novoveku (vznikla ako typický produkt európskej modernizácie a s výnimkou Číny zakladali prvé noviny na celom svete európski kolonizátori) a prečo s koncom novoveku končí aj ona. Politici sa dnes líškajú novinárom, ako veľmi sú potrební pre rozvoj demokracie, ale vo veku globálneho kapitalizmu a mediokracie, v interaktívnom a digitálnom prostredí to už dávno nie je pravda. Novinári (česť výnimkám) sú dnes už len polovzdelaní až pologramotní robotníci pera. Dedičmi klasického žurnalizmu nie sú mainstreamové médiá a už vôbec nie tie alternatívne, ale odvážni jednotlivci postupujúci na vlastnú päsť ako je väznený Julian Assange.
Slovenské médiá nie sú „strážne psy demokracie“, ale krotké čivavy verné svojmu pánovi. Informácie už dávno nečerpám z nich. Ak sa ma mnohí z vás pýtajú, ktoré naše noviny považujem za najkvalitnejšie, tak z profesionálneho hľadiska musím jednoznačne povedať, že je to internetový dennikstandard.sk. Nekonvenuje mi ideologicky, ale tým, že si poctivo robí svoju robotu, že sa nesnaží pravdu vlastniť, ale hľadať, že nepozná odpovede skôr ako si kladie otázky a že jeho bravúrne analýzy sú zo žánrového hľadiska naozaj komentáre, a nie kázne, ako to vidíme v mnohých iných tlačovinách. Lenže práve takéto médiá majú problém s predplatiteľmi (ak môžete, prihováram sa za to, aby ste im pomohli, lebo nechcem, aby zanikla kvalitná žurnalistika).
Takže je to aj na vás/na nás, čitateľoch. Od nás závisí, koho budeme podporovať, či budeme konzumovať mainstreamové spravodajstvo iba preto, že sa v ňom budeme cítiť informačne bezpečne, a potom brzmyšlienkovite opakovať predžuté frázy a propagandu – alebo budeme mať sami vyššie nároky. Neverím, že to dokáže RTVS (navyše s človekom, ktorý je v osobnom bankrote, čím môže byť vydierateľný), hoci by to zo zákona mala robiť, ale v takto nastavenom systéme nebude nikdy médiom verejnej služby, ale štátnou televíziou a hračkou vládnucich politikov.
Komentár politológa Eduarda Chmelára
