Agresia návštevníkov Pohody: Biskup Haľko prehovoril: Omočili mi chatku! Rozbíjali fľaše! Vrieskali, aby som vyliezol von…
KONFRONTAČNÁ POLITIKA CENTRISTOV JE NAJVÄČŠOU HROZBOU PRE DEMOKRACIU A BUDÚCNOSŤ SLOVENSKA
Agresivita, s akou extrémni centristi v poslednom čase šikanujú ľudí s iným názorom, už prerastá hranice bežnej polemiky a stáva sa nebezpečnou pre udržanie posledných zvyškov demokracie. Tí, ktorí ešte stále nerozumejú tomu, o čom hovorím, by si mali prečítať pamäti Zdeňka Mlynářa alebo biografické rozhovory Petra Holku s Vladimírom Mináčom. Obaja popisujú skúsenosť s fanatickými zväzákmi z päťdesiatych rokov. Mne navyše ich správanie čoraz viac pripomína vyčíňanie ľudákov v tridsiatych rokoch minulého storočia, napríklad agresívne výtržnosti v bratislavských uliciach, ktorými protestovali proti premietaniu „židovského“ filmu Golem. Aj v tomto prípade ich konanie vykazuje znaky extrémnej neznášanlivosti voči skupinám, ktoré zmýšľajú inak ako oni.
Napriek tomu alebo práve preto, že sa považujem za svetského humanistu, musím kategoricky protestovať proti vlne zúrivej nenávisti, ktorej obeťou sa stal biskup Jozef Haľko. Na úvod pripomínam, že som bol jeden z prvých, ktorý mu pod jeho príspevok na sociálnej sieti vyjadrujúci odpor voči bozku homosexuálov v televíznom seriáli, otvorene napísal, že je to mimoriadne nešťastná reakcia, že nechápem tú posadnutosť katolíckej cirkvi sexom a že ma sklamal, pretože som ho považoval za najmodernejšieho slovenského biskupa, s ktorým sa dá viesť zmysluplný dialóg o etických otázkach. Krátko na to sa mi biskup Haľko ozval s tým, že je na dialóg vždy pripravený a ponúkol mi stretnutie. Pri spoločnom obede sme napokon strávili tri hodiny a nebyť pracovných povinností oboch z nás, rozprávali by sme sa aj dlhšie. Vymenili sme si názory na veľké množstvo otázok, mali sme si toho mnoho čo povedať aj preto, že sme tak trochu kolegovia (Jozef Haľko je profesorom cirkevných dejín) a hoci sme zotrvali na svojich pozíciách, bola to veľmi užitočná diskusia. Prekvapilo ma, že si ma pamätal ešte z Univerzitnej knižnice v Bratislave, kam sme chodili obaja bádať v tamojších archívoch – vtedy bol ešte len odborný asistent, vždy sme sa pozdravili, prípadne prehodili pár zdvorilostných slov, ale nikdy sme sa bližšie nerozprávali. Pán biskup vo mne zanechal dojem múdreho muža, ktorý je napriek svojim pevným postojom otvorený argumentácii druhej strany. A to je v dnešných časoch čoraz vzácnejšie.
Takto som vnímal aj jeho účasť na festivale Pohoda. Biskup Haľko je odvážny muž. Neprihovára sa ľuďom len z kazateľnice, chodí za nimi všade tam, kde neočakáva prívetivé prijatie: rozpráva sa s nimi na železničnej stanici, vo vlaku, v podchode, na trhovisku, na hudobných festivaloch. Je vždy prívetivý, slušný a otvorený dialógu, preto niet najmenšieho dôvodu ho akýmkoľvek spôsobom inzultovať. Napriek tomu čelil na festivale Pohoda takým agresívnym útokom, že to popiera všetko, čo si progresívci o svojej tolerancii myslia. Zdôrazňujem, že biskup Haľko bol na Pohode tretíkrát. Prvýkrát tam bol v diskusii, v ktorej sa veľmi jednoznačne dištancoval od činnosti ľudáckeho kléru počas Tisovho režimu, čo je v rámci katolíckej cirkvi ešte stále mimoriadne vzácny postoj, ktorý si zaslúži úctu. Tentoraz si otvoril na festivale v provizórnej chatke spovednicu. Normálnou reakciou na takúto možnosť je, že ak ste veriaci a cítite takúto potrebu, tak ju navštívite – ak nie, tak sa jej vyhnete. Nie však pre prívržencov extrémneho stredu. Podľa verzie organizátora festivalu Michala Kaščáka prišla hŕstka zástupcov LGBT komunity za Haľkom, aby slová na ich adresu vysvetlil, a ten mal diskusiu s nimi odmietnuť. Biskup Haľko to v rozhovore so mnou poprel. Navyše, očití svedkovia tvrdia, že ten „pokus o diskusiu“ zo strany prívržencov LGBT komunity prebehol úplne inak. V noci tam prišla skupina podgurážených mladíkov, rozbíjali fľaše, búchali mu na chatku, omočili mu ju a všetci sa na tom smiali. Zároveň vrieskali, aby vyliezol von, aby odtiaľ vypadol, že tu nemá čo robiť, že sa nemá pchať tam, kde ho nikto nevolá že ľudia sem neprišli preto, aby počúvali jeho „žvásty“… Biskup na tieto výzvy nereagoval, a tak mu vyvesili na chatku dúhovú vlajku…
Priatelia, ak toto považujete za normálne, asi sme dostali odlišnú výchovu. Považujem za absolútne nemiestne a odpudzujúce, že šéf festivalu Michal Kaščák sa ospravedlnil všetkým ľuďom za prítomnosť biskupa, a nie biskupovi za agresívnych aktivistov. Kaščák primitívne zavádza, keď tvrdí, že boli príliš tolerantní a že zo strany Haľka nezaznel názor smerujúci k pochopeniu či tolerancii LGBT komunity. To je otvorená lož. Biskup Haľko niekoľkokrát zdôraznil, že aj keď považuje lesbické bozkávanie na obrazovke televízie za nevhodné, každý človek si zaslúži úctu a rešpekt. Napokon, povedal to aj vo svojom pôvodnom vyhlásení, len mnohí to buď nedočítali až sem alebo jeho výpoveď účelovo skreslili. A teraz mi povedzte, o čo tu ide. Ja s ním nemusím súhlasiť, ale v slobodnej spoločnosti by som mal rešpektovať jeho názor. Koľkým z vás dohovárala v detstve mama alebo babka, že bozkávať sa na zastávke alebo jesť na verejnosti je neslušné? Mnohí z vás tú cestu opustili, ale takýto konzervatívny názor je stále legitímny. Vždy tu budú konzervatívnejšie a liberálnejšie založení ľudia – podstatné je, aby sme sa navzájom rešpektovali. Extrémni centristi však chcú dosiahnuť, aby sme všetci zdieľali iba ich postoje a všetky iné vykázali z verejnej diskusie. Ale aký význam má demokracia, keď v nej bude povolený iba jeden jediný postoj? Vy ten svoj môžete biskupovi vysvetliť, ale nemôžete ho prinútiť, aby svoje presvedčenie zmenil alebo ho dokonca vyštvať z verejného priestoru. Výrok podpredsedníčky Progresívneho Slovenska Lucie Plavákovej, že dúfa, že „tento šrám na tohtoročnej Pohode sa už opakovať nebude“ spadá mentálne do totalitárneho režimu, nie do slobodnej spoločnosti. Tým skôr, že organizátori Pohody sa bránia voči kritike politicky jednostranného zamerania festivalu tým, že predsa každý si môže vybrať a nemusí chodiť na debaty s liberálnymi politikmi. Tak prečo nemôže chodiť na spoveď ku konzervatívnemu biskupovi?
Aj ďalšiu nenávistnú kampaň vyvolalo Progresívne Slovensko. Členovia jeho predsedníctva tak dourážali umelcov, ktorí mali vystúpiť na sobotných oslavách 30. výročia zvrchovanosti Slovenskej republiky v Starej Bystrici, že niektorí z nich (SĽUK, Peter Bič Projekt) svoju účasť vzápätí odvolali. Nasledovala ich žilinská županka a ministerka kultúry (obe OĽaNO). Strachu umelcov ľudsky rozumiem. Úzkostlivo si strážia svoju značku a nemôžu si dovoliť prísť o mediálnu podporu. Ale s ostatným nemôžem súhlasiť. Kameňom úrazu je podľa mňa úplne zbytočné logo strany Smer-SD medzi spoluorganizátormi na plagáte podujatia. Oslavy v Starej Bystrici sú už tradičné, konajú sa pravidelne už dve desaťročia a na propagačných materiáloch doterajších ročníkov nikdy neuvádzali Smer, hoci všetci vedeli, že starosta je poslancom parlamentu za túto stranu, ktorá na akciu prispieva, lebo má k nej jednoducho blízko. Doteraz to nikomu nevadilo. A prečo by aj? Nie je to vina starostu alebo smerákov, že na toto podujatie nechodí predseda vlády alebo prezidentka, hoci sú pravidelne pozývaní. Je to skôr ich hanba, lebo oslavy štátnosti a vôbec oslavy štátnych sviatkov by mali byť podľa môjho dlhodobého presvedčenia pod gesciou úradu hlavy štátu. A povedzme si otvorene, im neprekáža len samotný Smer, im prekáža samotné pripomínanie si Dňa zvrchovanosti SR. V stanovisku Progresívneho Slovenska sa toto pohŕdanie kľúčovou historickou udalosťou prejavilo v plnej sile, keď píšu o „nevkusnej veselici“ a kladú si otázku, „čo presne „zvrchovanosť“ znamená a aké hodnoty si týmto exkluzívnym podujatím chce pripomínať“… A takíto politickí analfabeti chcú vládnuť v tomto štáte.
Už som povedal, že strachu umelcov z mediálnej šikany ľudsky rozumiem, ale nemôžem sa s ním stotožniť. Snaha vnútiť verejnosti predstavu, že ide o smerácku akciu, je účelová a falošná. Václav Klaus predsa nie je fanúšikom Smeru. Ja nie som voličom Smeru. Peter Weiss nie je členom Smeru. O čom to tu hovoríte? SĽUK nemal nikdy problém vystúpiť na Pohode, ktorá bola vždy politickým festivalom, jednostrannou prehliadkou mítingov liberálnych politikov, ešte aj zrušenie základnej vojenskej služby ohlasoval minister obrany za SDKÚ z Pohody, tak potom na čo sa to hráte? Keď sa kapela Peter Bič Projekt zrazu vyhovára, že „hráme s láskou pre našich fanúšikov, nie pre politikov“, tak extrémne zavádza. Veď tam budú tisíce obyčajných ľudí, ktorých týmto nemiestne urazili. Tieto umelecké telesá majú fanúšikov len medzi prívržencami vládnej koalície? Keby to organizoval úrad vlády, tam by im už spoluúčasť politikov neprekážala? Och, toľko pokrytectva!
Hradnému denníku Aktuality.sk sa nepáči, že ja ako jeden z účinkujúcich mám za sebou „pomerne čerstvé politické skúsenosti“ (tým, že som v roku 2019 kandidoval za prezidenta SR), čo je vraj dôkaz, že oslavy nebudú apolitické. Preboha, ako môžu byť oslavy jedného z najdôležitejších politických míľnikov moderných slovenských dejín apolitické? To tam mali namiesto priamych aktérov týchto udalostí pozvať Sajfu, Plačkovú a Mázikovú? Prezidentka Čaputová, expremiérka Radičová, špeciálny prokurátor Lipšic a šéf NAKA Daňko na Pohode neprekážajú, ale Klaus s Ficom a Chmelár s Michelkom na oslavách 30. výročia zvrchovanosti SR áno? Nemýľte sa, nejde o nijaký principiálny postoj. Ide o účelový tlak centristických extrémistov, ktorí najprv odmietali dialóg, no dnes sa už cielene usilujú vypudiť z verejného priestoru každého, kto nezdieľa ich zvrátený pohľad na svet. Preto tvrdím, že najväčšie ohrozenie demokracie dnes nepredstavujú neonacisti, ktorých má táto spoločnosť viac-menej pod kontrolou, ale extrémni centristi organizovaní najmä v Progresívnom Slovensku, OĽaNO a SaS, ktorí svojimi praktikami oživujú metódy tridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia a ktorí v spojení s digitálnou oligarchiou predstavujú nový druh tyranie.
Chcem vás všetkých požiadať a povzbudiť, aby ste tomuto psychickému nátlaku nepodľahli a nedali sa zastrašiť. Vy, ktorí ste prívržencami opozičných strán, ale aj vy, ktorí nimi nie ste, poďme spolu diskutovať o budúcnosti Slovenska. Poďme spolu polemizovať, škriepiť sa, sporiť sa, pochybovať, ale hovorme spolu ako potomkovia dedičstva, ktoré tu zanechali generácie Štúra a Hurbana, Štefánika a Hodžu, Husáka a Dubčeka, poďme si pripomenúť 150-ročný emancipačný proces, ktorý sa začal zhodou okolností práve 16. júla 1843 dohodou o vytvorení spisovnej slovenčiny a celkom prirodzene sa zavŕšil 1. januára 1993 vznikom nezávislej Slovenskej republiky. Ak chceme budovať tento štát, nesmú ho viesť politici, ktorí k nemu nemajú vzťah alebo konšpirátori, ktorí sa o ňom vyjadrujú dehonestujúco ako František Šebej, ktorý o stretnutí Klausa s Mečiarom napísal: „Dvaja gauneri v službách Ruska rozbili náš štát…“ Rozumiete? Oni sa s tým po troch desaťročiach stále vnútorne nevyrovnali, toto nie je ich štát, a tak zatrpknutí, frustrovaní, zaťato nezmieriteľní blúznia o sprisahaní… Im nevadí to, že si tu jedna strana osvojila tento sviatok, im prekážajú oslavy zvrchovanosti samotné. Doteraz sa o to vôbec nezaujímali a keby to nerobila opozícia, nerobí to nikto. Je čas vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu, nenechať sa zaťahovať do bahna minulosti a dať priestor ľuďom schopným dialógu, spolupráce a tvorivého rozvoja. Je čas odmietnuť centristickú politiku vyvolávania nenávisti, kádrovania, ostrakizovania a rozdeľovania spoločnosti.
